„Zlatá krajina“ – je literárna súťaž mladých autorov, do ktorej sa tento školský rok zapojila aj naša základná škola a to dvoma príspevkami, ktoré pod vedením pani učiteľky Mgr. K. Hutkovej vytvorili Lenka Debnárová a Romanka Maďarová zo VII. B.









Príbeh lásky



V dávnych dobách, keď mal púštny piesok takú silu, že dokázal život brať, ale ho aj dávať, sa mocnému kráľovi Egrimu narodil syn s menom Tugri.

Keď Tugri vyrastal, mal veľmi veľa dobrých učiteľov, ale mladého Tugriho nikto nenaučil mať rád. Nik mu nemohol vrátiť matku, ktorá mu zomrela pri jeho narodení a keďže kráľ Egri ju strašne miloval, už sa viac neoženil. No svoju lásku k drahej manželke nedokázal otec preniesť na syna, ktorému tak chýbala nielen láska matky, ale aj otca. Aby kráľ Egrid na bolesť srdca zabudol, vrhol sa do boja so svojím susedom – kráľom Fafnirom.

Bojovali spolu dlhé roky a nik z nich nevedel, prečo sa vojna vôbec začala. Keď prišiel čas, aby sa kráľ stretol sa svojou ženou v krajine mŕtvych, dal si zavolať svojho syna. Z posledných síl sa nadvihol a povedal mu: „Syn môj, dávam Ti do rúk našu drahú vlasť, chráň ju celým svojim telom, dušou a srdcom. Miluj ju ako som ju miloval ja! Len o jedno Ťa ešte žiadam, prosím, uzavri mier s kráľom Fafnirom, lebo ja som to už nestihol a odpusť mi, že som Ti nedokázal dať toľko lásky, koľko si potreboval.“ Vtom pomedzi zamatové závesy do izby zostúpilo svetlo, aké svet ešte nevidel a kráľ sa odobral do krajiny mŕtvych.

O pár dní sa princ aj s obrovskou karavánou plnou zázračných zvierat a kúzelných džinov pobral za kráľom Fafnirom a jeho dcérou Cailinou. Keď dorazili do bájneho kráľovstva, našli napoly zrúcané mesto plné trosiek a vlčích vojakov, ktorí okrem princa Tugriho zabili celú jeho družinu a tak sa princ vybral na dlhú a namáhavú cestu palácom. Na ceste plnej nástrah stretol princ v Sále času ženu, ktorá sa predstavila ako otrokyňa a povedala Tugrimu o Cailininej vzbure. Poprosila ho o pomoc a dala mu kúzelný meč. Keď otrokyňa zmizla princ pocítil, čo je to láska. S týmto krásnym pocitom sa dal na ešte dlhšiu cestu, aby zabil zlú princeznú Cailinu. Po ceste stretol Tugri veľa zvláštnych príšer, proti ktorým musel bojovať všetkými silami a zmyslami, lebo ho poháňala láska a myšlienka na otcove posledné slová. Keď sa princ znovu stretol s krásnou otrokyňou a v jej rukách videl dva meče zistil, že otrokyňa je Cailina a jeho meč je otrávený. Prepadol ho strašný hnev, ktorý nezastavila ani láska a aj napriek únave s Cailinou bojoval veľa dní a veľa nocí. Po dlhom boji, v ktorom nebolo víťaza, sa proti nim obom vzbúrili všetky najhoršie príšery sveta. A tak, chtiac či nechtiac, museli Tugri a Cailina spolu bok po boku bojovať proti príšerám, ktoré sa im napokon podarilo poraziť.

Cailina zvíťazila aj sama nad sebou, pretože ju premohla láska a jej dobrá duša. Tugriho hnev sa pominul, pretože láska ku Cailine bola silnejšia ako hnev. Svoju milovanú Cailinu si priviedol do svojho kráľovstva, kde vystrojili veľkú svadbu.

Lenka Debnárová, VII. B



Moje nové dobrodružstvo

Moje nové dobrodružstvo sa začalo tým, že som sa chcela hrať na detektívku. To sa mi aj podarilo a ako, to vám poviem v nasledujúcich riadkoch.
Začalo sa to tým, že som doma sedela a nudila sa. No v tom som počula šramot, ktorý sa ozýval zvonku a rozhodla som sa, že sa pozriem, čo sa tam deje. Tak som sa vybrala von, ale v tej obrovskej tme som nič nevidela. Vrátila som sa domov, no v tú noc sa to už neopakovalo a tak som pokojne spala. Ďalšiu noc sa to ale začalo odznova. Nevedela som, čo sa to deje a tak som pre istotu nič nepodnikla. No neskôr mi to začalo liezť na nervy a preto som sa rozhodla túto záhadu vyriešiť. Hneď som sa do nej pustila.
Začala som tým, že som hľadala prvé stopy. Hľadala som tam, odkiaľ som počula vychádzať zvuky a našla som tam veľmi čudnú stopu – veľmi záhadnú. Na zemi bola špinavá a roztrhaná ponožka. Po tomto objave som sa vrátila domov a dlho som nad tým rozmýšľala. Neskôr mi došlo, že sa niekto pobil, alebo sa stala vražda. Pomyslela som si, že som tomu prišla na koreň. Už bolo treba len vypátrať vinníka. Keď som si myslela, že ho už mám, stal sa veľký omyl. Pretože môj hlavný podozrivý nebol v tej noci doma. Pátrala som ďalej.
Ďalšou stopou, ktorú som našla, bol odtlačok topánky. Zistila som, že ide o pomerne malé stopy. Podľa veľkosti som odhadovala, že ide o nejaké dieťa alebo o malého muža s malou nohou. Odtlačok topánky sa podobal na Jankove topánky. Zistila som, že je to skutočne tak. Boli to jeho topánky. Neskôr som našla ďalšie stopy – vyzerali ako zvieracie. Patrili jednému túlavému psovi. Najprv som si myslela, že sa tma tie záhadné noci niečo stalo ako boj medzi psom a Janom. Keď som sa na to pýtala Jana, on povedal, že nie. No ja som si myslela aj tak svoje a stále som ho podozrievala.
Jedného dňa v škole mi Jano povedal, že povie pravdu. Po škole mi to celé vyrozprával. Keď mi to rozprával, smiala som sa do popuku. Bolo to takto: Janovi sa ten túlavý pes hrozne páčil, ale rodičia mu ho nechceli dovoliť. Tak sa s ním potajomky stretával a kŕmil ho. Keď som sa pýtala, čo mala znamenať tá roztrhaná ponožka, povedal mi, že to sa len tak s ním hral. Neskôr mi toho psa aj ukázal a ja som si ho obľúbila tiež. Celý tento príbeh je naše tajomstvo, o ktorom zatiaľ nikto nevie a s túlavým psom sa naďalej potajomky stretávame.
No a takto som zažila nové dobrodružstvo, vyriešila novú záhadu a stretla nového priateľa.

Romana Maďarová, VII. B