25. októbra sme sa dočkali vyhodnotenia už tradičnej súťaže vo vlastnej tvorbe Dobšinského rozprávkový Gemer. Že sme opäť zožali množstvo úspechu, nie je pochýb. A kto zabodoval? V poézii v I. kategórii obsadil 2. miesto Ján Šotek (V.A), v II. kategórii 1. miesto Milan Mucha (VII.A) a 3. miesto Katarína Keletiová (VIII.A). Ani próza nezaostala a v I. kategórii 2. miesto získala Simona Katreniaková (V.A) a v II. kategórii 1. miesto Tatiana Kováčová (VIII.A). Blahoželáme víťazom a samozrejme aj ich vyučujúcim slovenského jazyka Mgr. M. Svobodovej a Mgr. B. Gandžalovej. A tu sú víťazné „produkty“!
Ján Šotek – Násobilka
Učil som sa násobilku,
zmýlil som sa len na chvíľku,
prepísal som úlohu celú,
príklady mi dali zabrať - veru.
Činiteľ a činiteľ sú verní bratia,
keď sa povadia, súčin stratia.
Delenec a deliteľ sú ich známi,
vždy nejakým podielom rozpoznaní.
Násobilka, to je veda,
ale bez nej sa žiť nedá!
Milan Mucha - Život
Zrnko malé klíči v tele,
na svet príde dieťa skvelé!
Prvý nádych vyskúša si,
slzy, krik i bolesť asi.
Klbko malé usmieva sa,
rastie, papá, pozlostí sa.
Krásu sveta vníma vôkol,
striehne všade ako sokol!
Prvé kroky, prvé slová.
Mama, tato, bábo volá.
Prvý zúbok, modrina,
žiť je radosť i drina!
Škôlka, škola, kamaráti.
Puberta hneď s tvorom mláti!
Plným dúškom život žije,
užíva si, je a pije.
Mladosť prejde ako voda,
starobe sa pružnosť poddá.
Ži najlepšie ako vieš,
veď prirýchlo dozreješ!
Katarína Keletiová - Hádanka
Hoc je malé – za to krásne,
bývam v ňom už od mala!
Tu som rýchlo vyrástla.
Kto názov mesta uhádne?
Turisticky atraktívny
hIstoricky bohatý
Speleologicky požehnaný
Obyčajne krásny
Výnimočne srdcu blízky
Ekologicky čistý
Cukríkovo sladký
Tak, už vieš odpoveď?
Hľadaj v texte
a nájdeš
môj milovaný TISOVEC!
Tatiana Kováčová - Sokol
Bol raz jeden malý chlapec. Tíško sa prechádzal lesom, až kým spomedzi stromov nevyšiel na slnkom zaliatu lúku. Skraja nej bola biela plochá skala a na nej trónil krásny mladý sokol. Keď zazrel chlapca, rozprestrel svoje krídla a graciózne odletel.
„Neboj sa, sokolík, neublížim ti!“ uisťoval ho chlapec a zamyslene si sadol na skalu. Zodvihol zrak k nebu, kde sokol krúžil vo vzduchu. Ten, keď si bol dostatočne istý, že chlapec svoje slová myslel vážne, zletel dole a usadil sa vedľa chlapca.
Vietor jemne povieval a les naokolo akoby spieval.
„To je život, čo? Lietať si vo vzduchu a byť neustále voľný...“ usmial sa chlapec na sokola.
Prešlo pár rokov, chlapec dozrel v muža, ktorý si založil rodinu. Jedného dňa, keď sa topil sneh a kopnela jar, zobral svoju dcéru na prechádzku do obľúbeného lesa. Išli, išli, až kým nevyšli na známu lúku. Podídu ku skale a sadnú si. Obidvaja si uvedomia, že im nad hlavou lieta dravý vták. Sokol.
„Moja milá, raz, keď zomriem, vrátim sa k tebe ako sokol.“ povie otec tajomne svojej dcére, ktorá sa nad tým zamyslí.
O niekoľko rokov otec ozaj zomrel a z jeho dcéry sa stala mladá dáma. Rada sa prechádzala známym lesom a aj dnes došla na obľúbenú lúku. Vzhliadne, na bielej skale sedí sokol. Dievčina podíde ku skale, prisadne si k dravému vtákovi, ktorý sa jej díva priamo do očí.
„Ahoj...otec.“
Simona Katreniaková - Kométka
Bola raz jedna malá kométka, ktorá lietala po celom vesmíre. Každým dňom bola ale smutnejšia a smutnejšia. Prečo bola taká smutná? Pretože sa cítila nepotrebná, nemala čo robiť alebo komu pomáhať, pretože iba lietala a lietala bez cieľa stále dookola.
Jedného dňa si povedala, že si musí pohľadať nejakú prácu. Celá sa od nádeje rozjasnila. O chvíľu letela okolo čiernej diery. Volala smerom k nej, ale nikto jej neodpovedal. Navyše odtiaľ sálala strašná zima, až sa bála, že zamrzne. Rýchlo letela ďalej.
Preletela okolo mŕtvej hviezdy, kde bolo také veľké smutno, že aj ona začala plakať a veru tam by nechcela pracovať. Letela okolo mnohých ďalších súhvezdí a všade sa pýtala, či netreba niekomu pomôcť. Nemala šťastie, nikto ju nepotreboval.
Počas ďalšej predlhej cesty si spievala, potom rozmýšľala a zase len lietala. Smutná doletela veľmi hlboko do vesmíru, až uzrela našu mliečnu dráhu.
„Fíha, v tejto galaxii som ešte nebola!“ A hneď sa jej tu zapáčilo. Obdivovala planéty, mesiace, hviezdy aj slnko. Už začala byť opäť veľmi smutná, lebo sa bála, že ani tu ju nikto nepotrebuje. Vtom priletela k našej poslednej planéte k Neptúnu. Ten sa jej hneď milo prihovoril:
„Ahoj, krásna kométka! Ja ťa zamestnám. Potreboval by som doručiť list môjmu priateľovi, Saturnu, a ty si taká rýchla a vieš sa žiarivo pohybovať.“
Kométka sa ešte viac rozžiarila a povedala: „Ja budem rada, keď budem môcť byť užitočná.“
A tak letela k Saturnu celá vysmiata. Všetci sa na ňu s obdivom pozerali a rozmýšľali, komu to len nesie pekný list. Rozrečnila sa celá mliečna dráha a hneď všetci rozmýšľali, že komu by aj oni list poslali.
Doletela k Saturnu. Saturn sa čudoval, čo mu to kométka priniesla a nedočkavo číta tajomný list.
„Milý Saturn, ako sa máš? Koľkože to máš rokov? Si stále pekný a farebný? Chcem sa s tebou porovnať.“ Podpísaný - Neptún.
Saturn ihneď začal písať.
„Milý Neptún, mám sa dobre. Roky mi už hádam ani nikto nespočíta. Zato moje farby sú biela, hnedá, oranžová, žltá a dokonca i zlatá.“
Kométka veľkou rýchlosťou odovzdala list Neptúnu, ktorý sa veľmi tešil na odpoveď. Keď ju videlo Slnko, hneď si ju zavolalo k sebe.
„Kométka, poď ku mne, aj ja mám prosbu. Keď už nosíš listy, odovzdaj, prosím, každej planéte aj tieto moje.“
Kométka teraz radostne lietala s naplneným cieľom. Jasne žiarila, keď donášala planétam listy od Slnka.
Čítajú otázku: „Koľko máte mesiacov?“
A planéty pohotovo odpisujú:
„Ja, Merkúr, nemám žiadny mesiac.“
„Ja, Venuša, tiež nemám žiadny mesiac.“
„Ja, Zem mám jeden mesiac.“
„Ja, Mars mám dva mesiace.“
„Ja, Jupiter mám sedemdesiatdeväť mesiacov.“
„Ja, Saturn, mám osemdesiatdva mesiacov.“
„Ja, Urán mám dvadsaťsedem mesiacov.“
„Ja, Neptún, mám trinásť mesiacov.“
Kométka všetky listy odovzdala Slnku. Slnko bolo veľmi šťastné a kométka tiež, že môže robiť dôležitú prácu poštára.
Takže, keď náhodou v noci uvidíme na oblohe kométu s krásnym rozžiareným veľkým chvostom, budeme vedieť, že je to vlastne naša jedinečná, malá, šikovná poštárka Kométka.
